Kto čítal túto správu, zverejnenú kulturistikcou legendou Jurajom VIŠNÝM na sociálnych sieťach, určite neostal ľahostajný. Podľa nej Anton HOLIČ bojuje o život - koronapandémia si nevyberá, aj preto držím palce, nech trojnásobný Majster Európy v kulturistike tento boj neprehrá. Pre tých, ktorým meno Anton HOLIČ už nič nehovorí ponúkam článok, ktorý sme na portáli EastLabs.sk publikovali v roku 2009.
Je rok 1982. Myslím, že koniec marca. V tom čase totiž súťaže boli rozdelené pekne po mesiacoch. V marci začínali Majstrovstvá krajov – najprv dorastenci, juniori a napokon muži. S odstupom 3-4 týždňov prišli na rad republikové majstrovstvá a o 3-4 týždne majstrovstvá federálne. Spomínam, si, že v ten deň mi určite nebolo veľmi do smiechu - pred malou chvíľkou som sa dozvedel, že môj sen o postupe na M-ČSSR v kulturistike dorastencov sa v tomto roku určite nenaplní. Spoza kulís som pozoroval tých, ktorí mali podstatne väčšie šťastie ako ja (a aj lepšiu formu ... priznávam) a práve nastupovali na svoje voľné zostavy. Kútikom oka som zaregistroval pohyb za sebou a keď som sa otočil, okamžite som zabudol na tú trošku trpkosti, ktorú mi tieto dorastenecké majstrovstvá Slovenska priniesli – za mnou stál ten, ktorého fotky sme spoločne s kamarátmi obdivovali v každej ročenke kulturistiky. Tóno Holič. Dvojnásobný Majster Európy, medailista z Majstrovstiev sveta a ten, ktorý sa mohol stať prvým československým majstrom sveta v kulturistike (ak si dobre spomínam, v roku 1980 boli MS na Filipínach a podľa vtedajších pamätníkov, ak by sa ich Tóno zúčastnil, s prehľadom by bol získal zlato v kategórii do 80 kg). Rukami som zašmátral po vreckách a hľadal útržok papiera. Na autogram. To by bolo, ak by som ho doma, v posilňovni pripichol na nástenku! Nenašiel som ...
Je rok 2009. Začiatok februára. Sedím v trnavskej reštaurácii Malý Rím a oproti mne spomína na časy svojej najväčšej súťažnej slávy - Anton HOLIČ. Rozpráva o svojich začiatkoch, o súťažiach, na ktorých porážal súperov, o úspechoch, sklamaniach aj o zlyhaniach. Po rokoch opäť našiel chuť trénovať – nielen seba, ale aj ostatných. Z času na čas si pomôže pohľadom do poznámok, do článku, ktorý má názov Moja úspešná cesta kulturistu. Nuž teda ... aká to bola cesta?
Šampión Anton HOLIČ - aká bola jeho kulturistická cesta?
V kulturistike som pôsobil celých 18 rokov, počas ktorých som získal 3x zlato na IFBB Majstrovstvách Európy a 2x bronz na IFBB Majstrovstvách sveta. V najlepších rokoch som pri výške 173 cm a hmotnosti tesne okolo 80 kg mal obvod bicepsu 50cm, hrudníka 137cm, stehna 74cm a pásu 76cm. Patril som k zakladateľom Fortuny Trnava, s ktorou sme získali 5x titul najúspešnejšieho oddielu kulturistiky v rámci celého Československa. A verte mi ... počas tých osemnástich rokov som v posilňovni nadvíhal (do slova a do písmena) stovky ton železa a absolvoval som doslova zničujúce diéty – iba to bola a stále aj je cesta k úspechu v kulturistike.
S tréningom som začal ako 15 ročný. Ak sa ma spýtate prečo, odpoviem rovnako ako mnoho súčasných začiatočníkov – kulturistika sa mi páčila a aj ja som chcel urobiť niečo so svojou postavou. A urobiť niečo pre svoje zdravie. Moja prvá posilňovňa bola v našom činžiaku, v pivnici, kam sme spoločne s kamarátmi nanosili všetko dostupné železo. Určite bola zariadená skromne, ale my sme mali naozaj radosť, že aspoň niekde môžeme trénovať. 
Postupom času nám ďalší kamaráti na sústruhoch vyrobili „železo“ a tak keď v roku 1970 k nám, do Trnavy prišiel zo Žiliny Peter Uríček (Ivan a Peter Uríčkovci v tom čase boli už známi kulturisti), posilňovňa určite nebola až v tak zúfalom stave ako na začiatku. Peter Uríček sa dozvedel o mne, o mojich tréningoch a napriek tomu, že v tom čase som bol ešte len začiatočník, začali sme spolu trénovať.
Neskôr prišla šanca získať väčšiu miestnosť ako bola tá, v ktorej sme trénovali a tak sme sa rozhodli – založíme kulturistický oddiel. Ako sa bude volať? Fortuna ... Fortuna Trnava! A nová posilňovňa si vyžadovala aj podstatne kvalitnejšie vybavenie. Nielen na kolene vyrobené činky, ale poriadne železo, ktoré by k nám prilákalo aj ďalších priaznivcov kulturistiky. V tom čase kulturistika určite nepatrila medzi uznávané športy, preto si viete predstaviť naše prekvapenie, keď sme na zariadenie posilňovne získali dotáciu – od Mestského národného výboru. Nepamätám sa, koľko to bolo, ale pravdou je, že nová posilňovňa nám, nadšencom pre kulturistiku, splnila aj tie najtajnejšie sny – mali sme kvalitné náradie, priestor, kde sme mohli bez problémov trénovať hoci aj každý deň a nadšenia ... toho sme mali na rozdávanie. Takto začala veľká a hlavne úspešná éra klubu Fortuny a s ňou odštartovala aj moja súťažná kariéra. Kedy som sa po prvý krát objavil na súťažnom pódiu?
V roku 1973. Na Majstrovstvách kraja, kde som obsadil 3. miesto. Chvíľka oddychu a pokračovalo sa ďalej prípravou na Majstrovstvá Slovenska. Výsledok? Na nováčika 6. miesto určite nie zlé umiestnenie, ale úprimne – nebol som spokojný. Prečo? Nuž nepostúpil som na federálne Majstrovstvá Československa, ktoré boli pre nás súťažou súťaží.
Nasledoval rok tvrdej driny v posilňovni s jediným cieľom – vybojovať si účasť na M-ČSSR. Podarilo sa! Kraj som vyhral bez problémov, zo Slovenska som sa domov vrátil s bronzovou medailou a vybojoval som si aj postup na Majstrovstvá Československa.
Rok 1975 bol opäť úspešnejší ako rok 1974. Obhájil som prvenstvo na krajských majstrovstvách a na M-ČSSR v Púchove som sa po prvý krát prebojoval medzi finálovú šesticu – obsadil som 5. miesto. Spomínam si, že v tom čase pre mňa podstatne väčšou motiváciou ako výsledok bol divácky ohlas na moju voľnú zostavu.
Štvrtý rok mojej súťažnej kariéry priniesol ďalší zlom – dostal som šancu reprezentovať Československo na súťaži vo Varšave. Nomináciu som si vybojoval aj vďaka tretiemu miestu na federálnych Majstrovstvách Československa. A ako som dopadol vo Varšave? Získal som 2. miesto.
Píše sa rok 1977 a ja stále tvrdo trénujem. Tréningy sú podstatne zničujúcejšie ako v minulých rokoch, diéta ešte tvrdšia. Cieľ mám jasný – uspieť na Majstrovstvách Slovenska a ukázať, že moja minuloročná nominácia do reprezentácie Československa nebola náhodná. Prvé predsavzatie sa mi podarilo splniť – po tvrdom boji som získal zlato na MSR, keď som dokázal poraziť skvele pripraveného Štefana Petríka z Nitry, no na svoj štart na ME alebo MS som si musel ešte počkať ...
Rok 1979 pre mňa nezačal dobre. Dostal som zápal pľúc, ktorý ma na dlhé týždne vyradil z tréningu, ale ... pozbieral som sa! Výsledok? Prvý titul Majstra Československa a nominácia na septembrové Majstrovstvá sveta, ktoré sa konali v USA, v Columbuse. Áno, práve v tom meste, kde sa koná v súčasnosti známy Arnold Classic. Ak poviem, že som bol nesmierne šťastný, tak to iba slabo vystihuje, akú som mal radosť. Ale po radosti doľahli na mňa aj obavy, či dokážem konkurovať najlepším svetovým kulturistom.
Majstrovstvá sveta 1979 boli výnimočné – nielen tým, že sa konali v krajine, kde trénovali najlepší kulturistickí profesionáli. V minulých rokoch sa súťažilo vo výškových kategóriách a teraz sa po prvý krát kulturisti rozdelili do kategórií na základe hmotnosti. Ja som súťažil v kategórii do 80 kg. Koľkých som mal súperov? 30! A aby som to nemal ľahké, deň pred súťažou som dostal neuveriteľne silné kŕče. Dehydrovaný organizmus mi tak dával na vedomie, že už ho nemám ďalej trápiť. Kto mi pomohol? Jožo Veselý, s ktorým som býval na izbe – doslova nasilu do mňa nalial vyše litra džúsu a ... pomohlo! Kŕče boli preč ... no ja som sa už lúčil aj so svojou formou. Opak bol však pravdou!
Ráno som sa prebudil a moja forma bola – excelentná. Skúšal som urobiť pár póz – kŕče sa nevracali. Bol som opäť v poriadku a spoločne s Jožom Veselým a Róbertom Dantlingerom sme šli bojovať o postup do finále. Jednotlivé kategórie boli doslova prepchaté vynikajúcimi kulturistami, ktorí o niečo neskôr sa dokázali presadiť aj medzi profesionálmi. Bol tu Sammir Banout, Ron Teufel, Johnny Fuller, Jusup Wilkosz, Ray Mentzer ... Komu z Čechoslovákov sa podarí prebojovať sa do finále? Podarilo sa nám to všetkým trom. A ja som navyše získal medailu! Skončil som na 3. mieste a cenu mi odovzdal sám Arnold Schwarzenegger – bol to krásny pocit!
Rok 1980 bol úspešným pre mňa aj pre oddiel Fortuna Trnava. Spoločne s Petrom Uríčkom sme si vybojovali miesto v reprezentácii Československa a z ME, ktoré sa konali v Bruggách sme získali zlaté medaile. Po skončení súťaže bol pre divákov pripravený aj špeciálny súboj – Amerika vs. Európe, kde som dokázal zvíťaziť. Nadšenie divákov a moja radosť bola neopísateľná ...
V roku 1981 sa ME konali v Londýne a mne sa podarilo zopakovať úspech z Brúgg. MS konali v Káhire a ja som si letenku vybojoval v súboji so skvelým Liborom Minaříkom (ten štartoval na MS vo vyššej hmotnostnej kategórii) na M-ČSSR. Na Káhiru mám zvlášť pekné spomienky. Nielen preto, že som na nich opäť získal medailu ... Dôvodom bolo stretnutie s mojim kulturistickým vzorom Reg Parkom. Stretli sme sa náhodou pri výťahoch a Reg nielenže poznal moje meno, ale zaprial mi všetko dobré a lámanou slovenčinou mi povedal – držím ti prsty, Tony!
Nasledujúce roky plynuli ako voda a ja som dostal šancu súťažiť iba na ME. Konkurencia v československom teame bola obrovská, takže o šancu postaviť sa na pódium európskeho šampionátu sme museli tvrdo bojovať, no z ME som sa s výnimkou roku 1985 (4. miesto) vždy vrátil s cenným kovom.
V roku 1982 z Zurichu som priniesol bronz, v roku 1983 z Malmo zlato a v roku 1987 z Essenu opäť bronz. Šancu na návrat medzi svetovú kulturistickú špičku som dostal v roku 1987.
V tomto roku sa MS konali v Madride a ja som bol v najlepšej forme svojho života. Každý kto ma videl spomenul, že mám na medailu ... možno aj zlatú. Ale prišiel úder, ktorý si ani teraz neviem vysvetliť. Krátko pred vycestovaním prišla správa, že moja doložka na vycestovanie (pozn. ... vo vtedajšom Československu vycestovanie do zahraničia podliehalo centrálnemu schvaľovaciemu procesu, výsledkom ktorého bol súhlas v podobe tzv. doložky na vycestovanie) nie je v poriadku. Znamenalo to, že pre akúsi byrokratickú chybu napokon do Španielska neodcestujem? Znamenalo to, že všetka moja námaha, mesiace driny boli zbytočné? Nevzdával som sa a nevzdávala sa ani moja manželka Ľubka. Práve ona mi vybavila všetky formality a ja som mohol s oneskorením, ale predsa len odcestovať za našou výpravou.
Ale ... stres, nervozita, obavy to všetko sa negatívne podpísalo na mojej forme. Stačilo pár dní a moja váha klesla o neuveriteľných 5 kg, stratil som veľkosť, tvrdosť aj hustotu a domov som sa vrátil s nelichotivým 7. miestom ...
Prišlo ukončenie aktívnej činnosti, obdobie, kedy som zanevrel na kulturistiku a až v posledných rokoch som sa vrátil k tomu, čo som mal tak rád. Ku činkám, k železu a k tomu, aby som odovzdával svoje znalosti mladším.
Dnes trénujem opäť 5 krát v týždni a napriek tomu, že už mám 57 rokov, verím, že mi zdravie dovolí a ja budem trénovať ešte dlho.
